Pod nohami rozprestretá lúka zelená,
kto pozbiera všetky kvety moje srdce má.
Kto koberec vyšívaný odtiaľ prinesie,
tomu budem patriť celá, dám mu znamenie.

Viac než všetky dary sveta pre mňa je tvoj dar,
keď si kľakne tvoja vernosť s mojou pred oltár.
Nech ma nikdy nebolieva láska nechcená,
máme srdcia pripútané, vánok nesie nás.

(*)Na bieleho koňa posaď ma a leť,
dolinami, vrchmi, cez ten šíri svet.
Na bieleho koňa, čo docvála k nám,
poletíme s láskou, tam hore ku hviezdam.

Aj keď sa nám nad hlavami búrky preženú,
nerozdelia našu cestu navždy spletenú.
Nájdeme si takú cestu, čo je blízko nás,
ktorou chodí ľudské šťastie, keď ho v sebe máš.

(*×4)